ORAVKA BIELA – TAKTO TO ZAČALO

Vložené 29.08.2020

                                                                        ORAVKA BIELA – TAKTO TO ZAČALO

BUDE UZNANÁ?
Som  členom ZO  I. SZCH   Košice -  napísal nám  do redakcie chovateľ IMRICH  MOLČAN. - Chovám  okrem iných zvierat  aj naše národné plemeno sliepok oravku. Pred dvoma rokmi (1993 pozn. redakcie) vyskytli sa mi v chove bielo  sfarbené jedince, ktoré  ma tak zaujali, že som z nich zostavil  malý kŕdlik od  ktorého už mám  odchov. Mienim bielu oravku  ďalej   zošľachťovať. Preto by som rád, prostredníctvom  časopisu CHOVATEĽ,  oboznámil chovateľov hydiny s jej   doterajším  šľachtením   a  hlavne   zámerom,  požiadať o uznanie bielej farby u oraviek.

Toľko  z  listu  chovateľa  IMRICHA  MOLČANA.  Zároveň s listom zaslal aj príspevok, ktorý určite zaujme aj súčasných našich čitateľov.

ORAVKA BIELA

So šľachtením  kury oravky sa  začalo v roku  1951, pod vedením Ing. V. Babuškina  vo Výskumnom ústave pre  chov a šľachtenie hydiny v Ivanke pri Dunaji.  Tento proces šľachtenia bol  ukončený  v roku 1960. Pri  šľachtení  sa  okrem  základu  oravka  -  sliepka z Oravy, Zákamenného  a  Novoti,  použili  plemená  RI,  Wb  a  NH.  Pri šľachtení  na základe  štiepiteľnosti, ako  aj neskôr  na farme SZCH v Očovej, vyštiepili sa  jedince bielo sfarbené, ktoré ako farebný ráz neboli dotiahnuté do konca.

Keďže som chovateľom  oravky už viac ako 10  rokov, poznám toto plemeno  kúr aj  z vlastných  skúseností. V  marci 1994 som pre chovnú sezónu 1994/95 prevzal 50  kurčiat, z ktorých bolo jedno biele. Liahniar  MO 1. Košice  ma informoval, že  biele kurčatá oraviek sa vyštiepujú v jednom  jeho kmeni, kde sa použila úzka príbuzenská plemenitba, konkrétne, roku 1994 bol nasadený kohút otec na vnučky. Z toho som usúdil, že ide o utajené gény, ktoré sa viacnásobnou príbuzenskou plemenitbou  posilnili a tak došlo k štiepeniu  farby. To  ma viedlo   k tomu,  že som  si zakúpil ďalších  5 bielych  kurčiat z  ktorých boli  dve sliepočky  a 3kohúty.  Koncom mája  som si  vybral ešte  10 bielych  kurčiat. Takýmto spôsobom som získal 8  sliepok z ktorých som neskôr dve vyradil. K sliepkam som mienil nasadiť kohúta Wb. ZO skúseností som vedel, že by sa potomstvo pokazilo v type, ale aj v operení chvostovej časti. Preto som pátral po kohútovi bielej kornišky,  ale márne.  Nakoniec som bol nútený  zostaviť kmeň príbuzensky, zo súrodencov.

Pri  uznávaní plemenných  chovov  oravky  žltej pre  chovný  rok 1994/95   posudzovateľ   pán   Begáň   videl   môj  biely  kmeň a nevychádzal  z  údivu,  nad  tým,  že  pochádzajú  zo  žltých oraviek */.  O ich  pôvode  ho  presvedčil náš  liahniar pán Mičko. Porozprávali sme sa o tejto problematike. Domnievali sme sa, že ide o vyštiepenie bielej  farby následkom použitia príbuzenskej plemenitby.

Oravka žltohnedá 1,3, chov. Milan Mičko 

Kŕdlik zostavený  z brata a  sestier začal znášať veľmi pekné, tmavohnedé  vajcia,  až  na  dve  sliepky,  ktorých vajcia boli krémové  a nízkej  hmotnosti  -  40  g.  Preto som  ich z kŕdľa vyradil. V polovici  januára 1995  naša  ZO  1. Košice  začala liahenskú sezónu.  Dal som  do liahne  11 vajec  z ktorých  sa vyliahlo 9 bielych kurčiat. Táto skutočnosť vyvrátila predchádzajúce úvahy o štiepiteľnosti.  V skutočnosti  ide, domnievam  sa, o mutáciu (náhlu  zmenu  dedičných  vlastností),  v  danom  prípade biela farba. Táto  záležitosť sa v  plnom rozsahu potvrdila  v marci, keď  z  dvoch  násad  v  liahni,  vyliahli  sa zasa čisto biele jedince.

Na mestskej výstave v Košiciach v dňoch 14. až 16. 10. 1994 som vystavil kolekciu oraviek bielych 1,2, ktoré boli ocenené 43 b.

V tomto  roku (1995) sa  uskutoční  národná  výstava.  Môj  zámer  je zúčastniť sa na nej a vystavovať rodičovský kmeň ako aj odchov, ktorý pre chovnú sezónu 1995/96 doplním nepríbuzným kohútom.

Očakávam  práve cestou  nášho časopisu  CHOVATEĽ,  že  mi niekto načrtne  vhodnú   inšpiráciu  pre  ďalšie  zošľachťovanie a v konečnej fáze pomôže pri uznaní bielej variety oravky.

*/ V súčasnosti sa tento farebný ráz oravky volá žltohnedý.

Imrich Molčan

Chovateľ č. 5/1995

 ORAVKA BIELA

Tohtoročné zasadnutie hydinárskej sekcie EE bolo pre Slovensko a SZCH, najmä pre  chovateľov bielych oraviek veľmi dôležité. Biely ráz oravky bol uznaný a zaradený do zoznamu plemien  EE. Prezentácia bielej oravky je už na  jej chovateľoch a najmä na Klube chovateľov oravky. „Verím, že  na septembrovom školení posudzovateľov v Trenčíne klub predstaví  ukážkové kolekcie  v oboch farebných rázoch – píše  Peter Žuffa, člen štandardovej komisie pre hydinu EE na inom mieste tohto časopisu.

Oravky biele 1,2, chov. Štefan Henžel.

Prezentácia a predstavovanie národných plemien  bude   neoddelitelnou súčasťou propagačnej výstavy hydiny v Trenčianskych Stankovciach, usporiadanej pri príležitosti medzinárodného školenia  posudzovateľov hydiny a zasadnutia  európskej štandardovej komisie pre hydinu  Európskeho zväzu chovateľov v dňoch  20. – 21.  9. 2008.

Pre  SZCH  je  predstavenie bielej oravky dôležité a chovatelia by mali, podľa Žuffu,   na tejto účelovej výstave v Trenčianskych Stankovciach  predstaviť bielu oravku  minimálne v troch generáciach.

A tak som rád, že som  pred niekoľkými dňami odporúčal  čitateľovi, ktorý  chce začať chovať a zošľachťovať niektoré plemeno hrabavej hydiny, odporúčal práve bielu oravku. Hlavné dôvody môjho odporúčania boli odolnosť, uspokojivá znáška, biele sfarbenie, ktoré je pri zošľachťovaní hospodárskeho plemena, akým oravka je, jednoduchšie ako pri jej žltohnedej „sesternici“.

Aká teda má byť biela oravka? Plemenné znaky  bielej oravky sa zhodujú so znakmi oravky žltohnedej až na biele sfarbenie peria. Ide o stredné plemeno s dvojstrannou mäsovo-nosivou úžitkovosťou,  dobrou rastovou schopnosťou, odolné a prispôsobivé, s priemernou znáškou 180 vajec.

Veľkosti registračných  obrúčok: normálny ráz, kohút 22 mm, sliepka 20 mm, zdrabnený ráz, kohút 15 mm, sliepka 13 mm.
                                                                                                    

A aké by asi malo byť biele sfarbenie?

Čisto biele sfarbenie krycieho peria aj podsady, zobák žltý, koža žltá, beháky žlté až žltkasté, pazúriky rohovinové svetlé. Počas preperovania sa pripúšťa žltkastý nádych.

Záujemcov o zdrobnené biele oravky môžem potešiť, na krajskej výstave v Košiciach v uplynulom roku vystavoval novošľachtence bielej oravky Jozef Karabáš, ktorý sa zaslúžil aj o udržanie a rozšírenie veľkého rázu.

Verím, že v krátkom čase bude redakcii poskytnutý na uverejnenie úplný štandard oravky s oboma farebnými rázmi.

Dušan Barlík

Chovateľ č. 7-8/2008

BIELA ORAVKA
Kto ju vyšľachtil?

Týmto príspevkom sa snažím, už  po druhý raz, v krátkosti uviesť a upresniť dianie okolo vyšľachtenia bieleho rázu oravky. Prvý krát to bolo po uverejnení článku v českom časopise Chovatel č. 6/2008. V článku bol uvedený chovateľ, ktorý údajne vyšľachtil biely ráz oravky. To však bola nesprávna informácia a zároveň dôvod, prečo som musel zareagovať a vysvetliť  podrobnosti vyšľachtenia bielej oravky a uviesť mená tých, čo sa o jej vyšľachtenie skutočne zaslúžili,  pravdivo.

Autor článku s novošľachtencom zdrobnenej oravky.

Poprosil som vydavateľa časopisu CHOVATEĽ  Dušana  Barlíka či by bol ochotný vydať článok, v ktorom opíšem podrobne šľachtenie bieleho rázu oravky. Ochotne mi prisľúbil a článok uverejnil. Nebolo to po prvý raz keď som D. Barlíka o podobnú službu požiadal. Dušan  Barlík  má uverejňovaním aktuálnych informácií okolo vyšľachtenia slovenských plemien zvierat nemalú zásluhu na tom, že bol uznaný východoslovenský kotrmeliak ako aj biely ráz oravky.

V tomto príspevku už po druhý raz  uvádzam, pravdivo, ako to bolo s vyšľachtením bieleho rázu oravky. K tomu ma tento raz donútil článok uverejnený v týždenníku pre slovenský vidiek Farmár. Redaktor tohto časopisu po návšteve úspešného chovateľa oraviek p. Mičku uviedol jeho ako jediného šľachtiteľa bielej oravky, čo ale nie je pravda. V článku Ako to bolo so šľachtením bielej oravky v skutočnosti? (Chovateľ č. 2/2009) som podrobne opísal  vyšľachtenie bieleho rázu oravky a a uviedol mená jej troch šľachtiteľov. Teraz znova uvediem aspoň ich mená. 

Ten, ktorý začal a má na šľachtení najväčší podiel bol nebohý Imrich Molčan, druhým bol MVDr. Jozef Koreň, no a tým tretím, ktorý dokončoval celý proces šľachtenia, bol som ja, pisateľ tohto článku. Podrobnosti od začiatku až po úplné uznanie  bieleho rázu oravky si môžete prečítať v už citovanom časopise Chovateľ.

Jozef Karabáš

BIELA ORAVKA 
Ako to bolo s jej šľachtením v skutočnosti?

Tento článok som sa rozhodol napísať z dôvodu, aby som spresnil informácie o šľachtení bielej oravky, ktoré som si prečítal v českom časopise CHOVATEL, ktorý vydáva ČSCH, Praha (Chovatel č. 6/2008). Na tento článok ma upozornil priateľ z Českej republiky, zhodou okolností niekdajší úspešný chovateľ oravky.

Ešte za života priateľa Imricha Molčana, šľachtenie bieleho rázu oravky bolo sprevádzané nedôverou a malým pochopením kompetentných orgánov pre jej uznanie. Celý vývoj a priebeh šľachtenia som pozorne sledoval a oboznamoval sa s ním počas šľachtenia u Imricha Molčana. U Milana Mičku, chovateľa normálneho rázu oraviek, držiteľa uznaného  chovu a liahniara sa vyštiepilo z oraviek normálneho rázu, presne nevedno koľko, ale išlo približne asi o 30 kurčiat, ktorých perie bolo asi na 85 % biele. V tom čase I. Molčan mal objednané u M. Mičku kurčatá žltohnedej oravky. Objednané  kurčatá plus tých tridsať bielych kurčiat kúpil a tým aj začal so šľachtením oravky bieleho rázu, písal sa rok 1993 a tu sa končí podiel M. Mičku na vyšľachtení bielej oravky.

Po dvoch úspešných rokoch šľachtenia u I. Molčana prejavil záujem pomôcť pri šľachtení MVDr. Jozef Koreň. Od priateľa Molčana získal dva kohútiky, ktoré  nasadil na biele plymutky, zostavil kmeň 2,21. Biele plymutky pochádzali z chovu chovateľov  Marušku, Antona Ivaneckého a Ing. Barteša. Už po prvej chovateľskej sezóne mal dobré výsledky aj pri sliepkach aj pri kohútoch. Bolo  na nich čo obdivovať. Na uverejnenej fotografii je kohút č. 10382 ročníka 1995 z chovu I. Molčana s dcérami.

MVDr. Jozef Koreň je v poradí druhý chovateľ, ktorý má na vyšľachtení bieleho rázu oravky najväčší podiel. Treba však spomenúť, že I. Molčan si z chovu Dr. Koreňa tiež vzal do svojho chovu dvoch kohútov.

Začali prvé výstavy, na ktorých biela oravka bola vystavená, ale nebola posúdená, z dôvodu, že biely farebný ráz nebol oficiálne uznaný. To však oboch chovateľov neodradilo, naopak, pridali na dôraze a pokračovali. Výsledky sa u oboch pomaly, ale isto prejavovali, a to aj na výstavách,  na ktorých obaja vystavovali, napríklad na Národnej výstave zvierat v Trenčíne, v Košiciach a v Prešove, kde už bola biela oravka posúdená, ale len na základe dobrej vôle posudzovateľa. Poznamenávam, že biela oravka bola vystavená v Nitre už v sedemdesiatych rokoch a zmienka o bielom farebnom ráze je aj v Atlase malých hospodárskych zvierat autora Ing. Vladimíra Malíka.

Prišiel rok 1989, v ktorom po tragickej nehode stráca chovateľská verejnosť I. Molčana, vynikajúceho chovateľa so širokými znalosťami, ako aj dobrého priateľa. To čo sa udialo s jeho chovným materiálom bielej oravky, to vie len p. Molčanová. Pre mňa nastalo obdobie splnenia sľubu, ktorú som priateľovi Molčanovi počas jeho života dal, že mu pomôžem s vyšľachtením bielej oravky. Chovný materiál som si nemohol vyžiadať od p. Molčanovej, pretože by som ho nedostal. Dôvody, prečo to bolo tak, nemienim rozvádzať. A tak ostal len Dr. J. Koreň. Požiadal som ho, aby mi poskytol zopár kurčiat. Žiaľ, v tom čase, na škodu bielej oravky, prestal s jej chovom, ale chovného materiálu sa úplne nevzdal, len ho presunul k svojim rodičom. Prenechal mi 21 násadových vajec, ktoré som si nechal vyliahnuť u Jána Dorčáka, žiaľ, ani on už nie je medzi nami. Vyliahlo sa 19 kurčiat, odchovalo sa 17, z toho 6 kohútikov a 11 sliepočiek. S týmito bielymi oravkami som pokračoval v šľachtení, a to sa písal rok 1999. Aby som bol úprimný, už veľa chovateľskej práce nebolo treba. Bolo treba selektovať podľa štandardu, dbať na telesný rámec, vylepšovať hrebene najmä pri kohútoch, selektovať aj na znášku vajec s hnedou škrupinou a hlavne neprestať s chovom. Presvedčiť kompetentných o jej prednostiach a nutnosti chovať aj biely ráz oravky.

Z roka na rok bolo vidieť, že detaily, ktoré bolo treba vylepšovať sa výrazne upravujú a čo bolo hlavné, ustálila sa farba. Avšak, pri dvojročných kohútoch sa objavoval žltkastý nádych. Tento fakt som spomenul Dr. Koreňovi a ten prišiel s myšlienkou, aby som požiadal o úpravu v štandarde. Úprava sa týkala len sfarbenia kohútov,  aby sa táto kozmetická chybička posudzovala  ako malá chyba.

A tak v roku 2005 požiadal som listom ÚOK hydinársku SZCH o túto úpravu, ale mojej žiadosti sa nevyhovelo. Je potrebné, aby som spomenul ešte tri mená chovateľov, ktorí mi pomáhali pri šľachtení. Boli to Imrich Konkoľ, Ing. Vladimír Gašpar a Jozef Kandra. Keď som bol presvedčený, že už by sa nemali vyskytnúť žiadne problémy, veľmi som sa mýlil. Netušil som, že keď požiadam o uznanie bieleho rázu oravky, zažijem podobné problémy, ako pri uznávaní východoslovenského kotrmeliaka. Nechuť a nezáujem kompetentných riešiť túto skutočnosť ma však od zámeru uznať biely ráz oravky neodradili. Neodradila ma  ani strata štrnástich sliepok a dvoch kohútov z plemenného kŕdľa, o ktorú sa postarala líška. Tých sklamaní bolo za tú dobu šľachtenia viac a nebudem ich spomínať, pretože nie sú v tomto prípade dôležité.

Keď som dostal list od ÚOK hydinárskej SZCH, v ktorom ma žiadali o predloženie šľachtiteľského zámeru, svitalo na lepšie časy. Začal som sa tomu venovať a spomenul som si, že I. Molčan už to urobil a zdokumentované skutočnosti okolo šľachtenia zaslal hneď po druhom roku práce. Na túto skutočnosť som listom upozornil ÚOK. Prišla odpoveď, že tie dokumenty komisia k dispozícii nemá. A tak som šľachtiteľský zámer vypracoval a zaslal. Rád by som poznamenal, že odkedy som začal s bielou oravkou pracovať, každý rok som ju vystavil na niektorej výstave a bola vystavená aj v Maďarsku.

V roku 2006, presný rok to možno nie je, no podstatné je, že ma výbor Klubu chovateľov oravky požiadal, aby som členom poskytol násadové vajcia. Oboznámil som už menovaných chovateľov o žiadosti klubu, ich reakcia bola nejednotná. Po uvážení som z môjho chovu poskytol 60 násadových vajec. Dnes viem, že som urobil dobre.

Uznanie bieleho rázu ma veľmi potešilo a touto cesto ďakujem členom výboru klubu a všetkým chovateľom bielej oravky, bez ktorých by jej uznanie nebolo možné.

Nezanedbateľnú úlohu v procese informovanosti, propagácie a presviedčania o správnosti šľachtenia a došľachtenia bieleho rázu oravky urobila redakcia časopisu Chovateľ.

Šéfredaktor časopisu uverejňoval priebežne všetky informácie, čím sa podarilo získať pre túto myšlienku nielen ďalších nadšencov, ale aj Klub chovateľov oravky. Rovnakú službu urobil aj pre  uznanie východoslovenského kotrmeliaka.  Aj vďaka nášmu časopisu sa  na oceňovacích lístkoch týchto zvierat už neobjavuje predikát: „Neuznaný štandard, neposúdený“.  Zaslúži si za to vďaku všetkých nás chovateľov.

Text a foto Jozef Karabáš

Chovateľ č. 2/2009